Starí Slovania dodržiavali mnoho zvykov. Všetky úzko súviseli z ich pohanským pôvodom. Ich zvyky a tradície sa zachovali dodnes. Extra zaujímavý bol sviatok letného slnovratu, kedy naši predkovia robievali mnoho zvláštnych rituálov.
Letný slnovrat bol magickým sviatkom. Mnohé zvyky a tradície sa viažu na fakt, že to je najdlhší deň a najkratšia noc v roku. Dodnes sa zachovalo pálenie vatier, zbieranie bylín či bujaré zábavy (aj keď v porovnaní s našimi predkami sme ešte veľmi striedmi. Letný slnovrat (21.júna) a deň svätého Jána Krstiteľa (24. júna) sa spojili až v dobe, kedy do našej oblasti prenikalo kresťanstvo.
Preto aj spomínané pálenie ohňov. Vatry boli menšie, ako v súčasnosti. Také, aby sa dali preskočiť. Preskakovaním ohňov si mladí dokazovali svoju šikovnosť a obratnosť. Na pripomenutie si sily slnka, ktoré bolo v tento deň na vrchole a odteraz už len klesalo, púšťali ľudia z vrchov do dolín zapálené kolesá. Do ohňa sa hádzal chlieb alebo posúch na znak obetovania, ako bolo zvykom v pohanských kulturách. Oheň mal tiež privolať dážď a popol rozsypaný na role ochraňoval úrodu.
Oheň však nebol jediným uctievaným živlom. V tento deň sa naši predkovia s obľubou kúpali v riekach a potokoch. Išlo o prvé kúpanie pod holým nebom.
MAGICKÉ BYLINKY
Naši predkovia najkratšej noci v roku pripisovali takú čarovnú moc, že počas nej chodili zbierať bylinky. Tieto byliny boli samozrejme kúzelné. Okrem nich ľudia zbierali aj rosu, ktorá mala údajne liečiť. Chceš si privolať šťastie? Jednoducho si v tento deň chyť svätojánsku mušku a nos ju stále so sebou. Účinok je porovnateľný so štvorlístkom.
EŠTE BLÁZNIVEJŠIE ZVYKY A TRADÍCIE
Pri spomínanom preskakovaní ohňov mali dievčatá na hlavách vence uvité z deviatich druhov kvetín. Pri ich zbieraní nemohli ani prehovoriť, ani sa otočiť. Pri sebe nosili ochrannú rastlinu palinu. Keď sa cez takýto veniec pozrú do svätojánskeho ohňa, uvidia tvár svojho nastávajúceho. Potom vence hádzali na jabloň. Verili, že koľkokrát veniec spadne späť, toľko rokov ešte zostane dievčina slobodná.
Magickú moc pripisovali aj maslu, ktoré sa urobilo v tento deň. Okrem toho mali byť počas letného slnovratu extrémne aktívni aj démoni a bosorky. Pred týmito prízrakmi mali ľudí ochrániť prekrížené metly. Dobytku sa dávala jesť palina, aby im bosorky nezobrali mlieko. Na svätého Jána sa tiež otvárala zem a vydávala na povrch svoje poklady, ktoré mohol nájsť len človek statočný s čistým srdcom.
Najdivokejšie boli však najstaršie tradície. Verilo sa, že letný slnovrat je najideálnejší deň na otehotnenie. Tak bolo žiaduce, aby sa na oslavách spojili ženy a muži. A ver, že bolo jedno, kto s kým. Dieťa počaté v tento deň malo veľmi vysokú pravdepodobnosť, že prežije, keďže sa narodilo už do jari.
Vajano – sviatok letného slnovratu
Naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia. Termín jar označoval celú teplejšiu polovicu roka a zima zasa tú studenú. Slovo leto znamenalo rok, obdobie od jari do jari. Až neskôr sa vyčlenilo leto a jeseň ako samostatné ročné obdobia. Preto aj ľudové obyčaje vrcholia v čase letného slnovratu 21. júna a ďalšie sa hromadili až do obdobia zimného slnovratu 21. decembra.
Letný slnovrat bol pre Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka, pretože naši predkovia si ctili Slnko ako zdroj života na Zemi. Od Slnka závisela úroda na poliach, podľa neho a jeho brata Mesiaca sa určoval čas. Poslaním slnovratových tradícii a zvykov bolo magicky zaistiť zdarný priebeh leta a proces zrenia s dostatkom vlahy (kúpanie), tepla (motív ohňa) a plodivej sily (sexuálna uvoľnenosť).
Letný slnovrat bol od nepamäti sprevádzaný obradmi motivovanými kultom Slnka a ohňa. Slávnosti letného slnovratu svojou veľkoleposťou a hlavne kolektívnym charakterom boli u Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka.
Oheň
Základnou zložkou zvykov bol oheň predovšetkým vatry, okolo ktorých sa spievalo, tancovalo a preskakovalo. Predstavu o klesaní Slnka z vrcholu nebeskej klenby vyjadrovali kolesá spustené z vrcholu do dolín. Na oslavu letného slnovratu sa kládli tzv. Jánske ohne (4 vatry sa rozložili na všetky svetové strany – cez ne sa potom skáče a ten, ktorého oheň nepopáli je duchovne čistý). V starších dobách patrilo k týmto slnovratovým oslavám aj tancovanie v pahrebe. Oheň má liečivú silu, ochrannú funkciu, zapudzuje škodlivé sily, chráni pred zlými démonmi. Pálenie vajanských ohňov bolo podmienené počasím, pretože malo zmysel privolávania dažďa a premoženia „noci“ skorým ranný svetlom slnka. V domácnostiach sa pre znovuzrodenie Slnka skoro ráno roznietil tzv. živý oheň a to prastarým spôsobom, trením dvoch kusov dreva, najskôr aj kresaním ocieľky o kremeň. K páleniu Jánskych ohňov si ľudia vyberali kopce s holým vrchom, aby nedošlo k požiaru. V nížinách zapaľovali ohne na stĺpoch a vatry na voľnom obecnom mieste, panstve, námestí. Rovnako aj popol zo slnovratových vatier ukrýva v sebe posvätnú symboliku. Popol sa používal na rôzne veštecké praktiky a hospodári si z neho odoberali a zakopávali do svojich polí na ochranu a víťazstvo zeme.
Voda
S vodou – protikladom ohňa – sa spájalo mnoho slnovratových zvykov a tradícií. Večer resp. v noci sa kúpe v pozemských vodách slnečné božstvo a kto sa umyje takouto vodou získa trocha sily slnečného boha Dažboga. Tieto kúpele majú aj očistné funkciu, chránia od rôznych neduhov. S tečúcou vodou a rosou súviseli zvyky zamerané na privolanie dažďa, zabezpečenie zdravia ako aj otázky osobného života v blízkej budúcnosti. Na Horehroní kúpali v Jánskych bylinkách malé deti, aby boli po celý rok zdravé a chránené pred urieknutím. Rovnako aj na východnom Slovensku bol veľmi rozšírený zvyk obradného kúpania sa na Vajano.
Noc plná čarov
Pretože slnovrat a deň narodenia sv. Jána Krstiteľa pripadajú takmer na rovnaký deň, cirkvi sa hodilo spojiť tieto dve udalosti, čím chcela potlačiť pohanské oslavy. Nebola však príliš úspešná – ľudia stále verili a veria predkresťanskej mytológii a proroctvám. Pôvodne to bola noc plná čarov a mágie, radosti z rastu rôznych plodov a ohne sa zapaľovali na počesť slnečného boha. V rozprávkach sa počas tejto noci otvárajú tajomstvá hôr, ukazujú sa poklady a všetky tajomné bytosti – víly či škriatkovia tancujú, aby ukázali cestu k nim. A vraj je možné porozumieť aj reči zvierat… Rastliny, ktoré kvitnú na Jána, majú liečivú a čarovnú moc. Tradovalo sa, že na Jána pred východom slnka ohlasuje každá rastlina ľudskou rečou, akú chorobu lieči.
Človek mal mať šťastie, ak na Jána, chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe. Kto chcel mať „špirka“, ochrancu a pomocníka, mal nosiť pod ľavou pazuchou vajce od čiernej sliepky, znesené počas svätojánskej noci. O polnoci kvitlo aj čertovo rebro /papradie/, ktorého kvet prinášal šťastie a robil človeka neviditeľným. Papradie označovalo aj miesta zakopaných pokladov; horeli nad nimi belasé plamienky, tie si nemal človek pomýliť so svetlonosmi, ktorí vábili hľadačov pokladov do močiarov alebo konopných močidiel. Magické číslo deväť sa prenieslo aj do slnovratových tradícii. Keď dievča nazbieralo liečivé rastlinky z deviatich lúk a dalo si ich pod vankúš na noc, do rána sa jej snívalo s tým, koho si raz vezme za muža.
Noc lásky, vášne a neviazanosti
Charakteristickým znakom letných slávností bola obradná pohlavná sexualita, ktorá svojim poslaním zapadá do kontextu celého rituálu a jeho magického cieľa. Samozrejme nemožno sa spoliehať na objektívnosť kresťanských prameňov, ktoré sú do istej miery zavádzajúce. Výskyt erotických prvkov však nie je ničím nezvyčajný, pretože erotika sprevádzala náboženské slávnosti aj iných národov. Známe sú napríklad staroveké maškarády a orgie pri slávnostiach Adonisa, Venuše, Kybély, Isidy, počas slávností slnovratu v starej Indii a ďalšie. Človek v nich prežíval rozmach prírodných síl sám v sebe, poddával sa im v nábožensky chápanom úkone, ktorý bol oslavou i magickou zárukou plodnosti polí, zvierat a ľudí. Na konci citovanej state zo Slova sv. Jána Zlatoústeho je veta: „A dievčatá pritom strácajú panenstvo“, to by mohlo podporovať teórie niektorých bádateľov, ktorí predpokladajú, že na letný slnovrat sa konali prechodové rituály mladých dievčat – panien.
Kult slnka
V prípade Slovanov je ťažké jednoznačne prisúdiť stupeň dôležitosti slnečného kultu, ale podľa písomných zmienok bolo postavenie slnečných božstiev vysoké. Je možné, že „solarizácia“ náboženstva bola významnejšia u východných Slovanov. Akokoľvek, sú dôkazy, že kult Slnka hral veľmi dôležitú časť slovanskej viery. Na západnej Ukrajine bola známa kliatba: Nech ťa Slnko zahubí!. Chorváti vraveli: Nech sa Slnko pomstí za mňa. V niektorých slovanských krajoch bolo za kresťanských čias nazývané slnko tvárou boha alebo Božím okom. Je to možno ozvena starobylého indo – európskeho konceptu, kde Slnečné božstvo Surja je nazývané okom Varunua. (Varuna – vše vedúci a vše vidiaci, boh neba a vodstiev, panoval védskym božským bytostiam.)
V Slovanskom folklóre, najmä v rozprávkach je mnoho náznakov o uctievaní Slnečného božstva. Veľmi rozšírená bola predstava, že Slnko prebývalo na východe, v krajine večného leta, v paláci zo zlata. Ranné a večerné žiary boli asociované so Slnkom a boli pokladané za dve ženské (panenské) démonické bytosti: ranná Zora a večerná Zora. Zory stáli na oboch stranách slnečného trónu, jedna po ľavici Slnka a druhá po jeho pravici. Ranná Zora otvárala bránu zlatého paláca keď Slnečný kráľ začínal svoju celodennú púť po nebi, zatiaľ čo druhá Zora, večerná, zatvárala bránu paláca, keď sa Slnko večer vrátilo.
Verím, že si svoj Letný slnovrat užijete tak, ako chcete. My sa pravidelne stretávame v malom kruhu priateľov rituálov a na zbere byliniek. V najbližšom blogu pošlem niekoľko fotiek a možno vás srdiečko zavolá a pridáte sa k nám na Zimnom slnovrate.
S láskou Soňa